Poviedky a básne - JONOVA

JONOVA
Prejsť na obsah

Poviedky a básne

Malinovka alias burčiak
     Bolo to zhruba v 1.polovici 90. rokov, keď bola v samospráve móda nadväzovať družbu s inými obcami alebo mestami. Náš starosta, ani neviem ako, začal družbu s obcou z Českomoravskej vysočiny, dosť ďaleko od našej obce. Sprvu sa vymieňali iba rodiny, my sme išli k nim, niektorí poslanci, starosta na púť alebo na hody. Zhruba po troch rokoch takýchto návštev skrsla spoločná myšlienka, že by sme sa mohli zúčastniť ako futbalové mužstvo obce u nich a oni u nás. Ako prví sme išli my tam. Bolo to nejako v auguste. U nich bola s týmto športovým podujatím spojená púť. Skoro ráno v piatoksme nasadli do autobusu. Naši chlapci mali na posilnenie so sebou päťdesiatlitrový demižón vína. Keď som k nemu čuchol, skoro mi rozdrapilo lebku. Prehlásil som, že keď tam pustia lyžičku od kávy, o hodinu nebude po nej ani stopa. A tak sa popíjalo a spievalo až do príchodu na miesto činu. Z demižóna veľa nezostalo, a tak som si  myslel, že bude dopité. Máš ho vidieť! Oni mali ešte jeden demižón. S tým vraj pôjdu večer na zábavu. Konečne  sme dorazili na miesto. Privítali sme sa a zasadli do prijemnej reštaurácie, kde bolo pohostenie a samozrejme aj nápoje. Musím povedať, že my sme veľmi veselá spoločnosť, vieme sa veľmi dobre baviť aj spievať. Po jedle sa roznášalo pivo, kto koľko mohol. No naši chlapci sú naučení k pivu ešte niečo, a keď im doniesli také malé štamperlíky, tak prehlásili, že chcú štyri 2dcl a najlepšie by boli 1dcl, lebo u nás  z takých malých pijúlen kojenci. Bolo s nami asi šesť funkcionárov z obecného úradu a športového klubu a tí sa snažili s našimi chlapcami držať krok, myslím v pití. To ale nemali robiť! Asi za dve hodiny ich odnášali ženy ako mechy na náradie, totálne mimo realitu. Ešte podotýkam, že ja som tam mal klávesy a menšiu aparatúru, tak sme tam spustili menej slov, šou, ktorú ale prerušila veľká búrka, ktorá spôsobila výpadok elektriny asi na dve hodiny. Tak sme sa upokojili a išli sme večer na zábavu. Mulatovali sme až do rána. O desiatej hodine doobeda sa hral prvý zápas a musím povedať, že na to, akú mali naši chlapci v noci záťaž, hrali celkom dobre. Už ani neviem, ako sa turnaj skončil, ale zhruba o šiestej večer sme nasadli do autobusu a hybaj domov. Celou cestou sme spievali, rozprávali si vtipy, a tak cesta ubehla pomerne rýchlo.
 
 
Prišiel ďalší rok. Netrpezlivo sme očakávali ich účasť na našom turnaji, ktorý sa konal 1. septembra v sobotu, keď boli aj v našej obci hody. Konečne prišli, zvítali sme sa a o chvíľu turnaj začal. Zhruba o šiestej skončil, utekali sme pod sprchy a šup ho do kultúrneho domu na večeru a zábavu. Nachystali sme im aj burčiak, nakoľko práve vtedy bolo obdobie, keď už burčiak panoval v našej dedine. Po jedle každý dostal na stôl džbán tohto moku a tí ho začali piť ako vodu a s posmeškami, že sme im dali piť malinovku. Upozorňovali sme ich, že burčiak je veľmi zradný, aby ho tak nepili, ale kdeže, ešte ho zapíjali aj pivom. Musím povedať, že za dve hodiny už mala väčšina z nich problémy nielen so stabilitou, ale aj orientáciou. Pred polnocou starosta zavelil: „Ideme domov!“ Východ z kultúrneho domu je asi dva metre široký, päť schodov dole, po bokoch je živý plot, ale len máloktorému sa podarilo prejsť tým vchodom a trafiť do autobusu. Väčšina, či muži, či ženy, zostali visieť na živom plote. Tak sme im pomáhali usadiť sa do autobusu. Keď boli konečne usadení, zamávali sme si, zaspievali a odišli. V pondelok som išiel za starostom a pýtam sa: „Volal si Jozefovi (starosta zo susednej obce) ako prišli?“ A František, náš starosta, hovorí: „Nebudem volať, čakám, či zavolá on.“ Tak som prišiel v stredu a zase nič. Vo štvrtok sedíme poobede a hovorím: „Zavolaj tam, som zvedavý, ako to dopadlo.“ A tak na moje naliehanie vytočil číslo a zavolal. Mali sme šťastie, práve to zdvihol starosta Jozef. A František hneď:„Ako sa máš, čo robíš?“ „Ale to vieš, Františku, mám moc roboty, na jednej ulici dokončujeme kanalizáciu, niekde cestu a chodníky, skratka, práce je  až - až.“ No a  potom sa František opýtal:„A čo, ako ste prišli po turnaji domov?“„Je, Franto, ani se neptej, to byla astronomická ostuda. Než sme prišli na colnici, podotýkam, že to bolo asi 6 km, stáli sme asi dvakrát. Tak to bylo stále časteji a už jsem to ani nepočítal. To jsi nevidel, ty špurty ze sedadel a hopsaní u dverí, než šofér otevřel dvere. Nekterí to nestihli, tak to zostalo v autobuse. Co bylo ale horší, ne že to šlo vrchem, ale nekterí začali i spodem. Šofér prohlásil, že tak zagrcanou a zasranou společnost ješte nevezl. Ani jsi  nevíšpredstavit, jak jsme byly vdeční, že jsme mali futbalovy dresy, nebo nekterí jse mali do čeho prevléct. Už bylo svetlo, když jsme prišli domu a našim zvykem bylo vždy, když jsme prišli, stavit jse v baru a dát si pivo. Tentokrát z toho nič nebylo, ponevač jsme se ulici táhli jak rímski otroci a nekolik mnoho z nás bylo ve futbalových dresech, tak to vypadalo, že jse hrali zápas za umelého osvetlenia.  Črevá jsme měli tak pročistené, že klystír doktora  z filmu Švejk, je voči tomu procházka rájem. Na druhý den nekterí nešli do práce, ponevač si nebyli jistí, že tato malinovková operace už skončila a báli jse, aby zase nezažili ostudu. Františku, řeknu ti, kdybych teď k nám donésli burčák a pozval naň futbalové mužstvo, tak nepřijde ani noha.“ Poriadne sme sa na tom so starostom zasmiali, ale bohužiaľ touto burčiakovou epizódou naša družba aj skončila.
 
 
 
 

autor: Jozef Novák - JONOVA
Miništrovanie

 
    Bolo nám medzi trinástym-štrnástym rokom, boli sme štyria v tomto veku a miništrovali sme niektorí štyri – päť rokov. Vtedy sa slúžili omše v latinčine, takže Kirielejson sme museli vedieť ako Otčenáš, ako aj odpovede na farárove spevy, taktiež v latinčine.
 
    Kostolník vyberal milodary do zvončeka. Bol to zamatový mešec na drevenej rúčke, aby dočiahol do každého kúta v kostole. Mešec bol vsadený do kovového krúžka s vekom a zvrchu bol otvor ako na pokladničke, zospodu bol malý zvonček, preto sa hovorilo, že sa ide vyberať do zvončeka.
 
    V januári bývali tzv. výročné omše, kde sa rekapitulovalo, čo sa za minulý rok udialo. Nikdy som tomu nevenoval pozornosť, ale tentoraz, neviem prečo, som počúval a počúval, koľko sa detí narodilo, koľko ich prišlo na prvé sväté prijímanie, koľko ich pôjde na birmovku, koľko bolo sobášov aj rozvodov, koľkí zomreli a potom to hlavné: koľko sa vybralo na zvončeku, milodaroch, koľko stál chod kostola, kostolník a koľko dostali miništranti. To mi zostali uši nastražené, lebo nikdy sme nič nedostali. Takže, keď sme po skončení obradu prišli do sakristie, prvá moja otázka bola: „Pán farár, kedy dostaneme tie peniaze, čo ste čítali v tej správe?“ Takú mi jednu vyťal, že hneď som vedel, že som to dostal aj s potvrdenkou. Všetkým nám bolo jasné, že s tým budeme musieť niečo robiť. Ľudia si vždy  mysleli, že za miništrovanie dostávame peniaze, ale nedostávame nič, ani halier. Takže raz večer sme zasadli a po mnohých návrhoch sme zistili, že musíme zvonček zrušiť. Nakoľko kostolník mal problémy s chôdzou, tak už dlhší čas pri vyberaní zvončeka sme sa zúčastňovali my. Čuduj sa svete, s našou pomocou sa mešec od kovovej obrúčky odtrhol. Prišiť sa nedal, tak prišlo k totálnej zmene. Farár doniesol tácku, na ktorú dal vyškrobenú dečku, na ktorú sa budú dávať vybrané peniaze. Ešte musím podotknúť, že kostol bol stavaný tak, že sa dalo prejsť za oltár. Vtedy boli ešte od päť korún papierové peniaze, do päťkoruny kovové peniaze. Ten, kto chodil vyberať milodary, keď prechádzal okolo oltára, pre každého musel vybrať papierovú päťkorunu. Tak to trvalo asi dva mesiace. Nám bolo fajn, mali sme na kofolu, akurát sme si neuvedomili, že farár si robí štatistiku.
 
    Po dvoch mesiacoch si nás zavolal a povedal: „Zakaždým je stále rovnako vybratých peňazí, aj papierových je stále rovnako, len päťkorún je stále menej.“ Už sme tušili, že to nedopadne dobre. On si presne zrátal jednotlivé hodnoty a samozrejme pri takejto štatistike nebolo pre neho ťažké zistiť, že niečo nie je v poriadku. Tým bolo nášmu miništrovaniu koniec a náš pravidelný príjem sa znížil na nulu. Ale to už nám tiahlo na štrnásty rok a začali sme sa už aj viac pozerať za dievčatami, tak sme to nejako prežili.




autor: Jozef Novák - JONOVA
 
      
Moje indiánske fajčenie
Bolo to začiatkom šesťdesiatych rokov, keď sa na dedine žilo celkom pokojne. Doma sa chovalo ešte veľa hospodárskych zvierat: kravy, kozy, husi, sliepky... My ako deti sme sa vždy tešili na letné prázdniny, lebo to boli najkrajšie mesiace v našom detstve.
 
    Už pred koncom školského roka sme vedeli, kto komu pôjde pásť kravy a kozy. Nás bolo v skupine šesť až sedem a takýchto skupín bolo viac v obci.  Niektorí pásli jednu kravu, iní tri a ešte k tomu aj kozu.
 
    A konečne nastal deň prázdnin a našich vytúžených detských hier. Okolo 8.30 ráno naša skupina a aj iné pozháňali dobytok a vydali sme sa smerom na pašu. So sebou sme si zobrali len chlieb, niekedy aj maslo, všetko ostatné bolo v prírode: čerešne, jablká, cibuľa, jahody... Mlieko sme pili priamo z kravských vemien. Skrátka, bol to nádherný život. Z paše sme sa vracali večer okolo 19.30 a keď sme niečo nevyviedli, takže na nás nik nežaloval, nik sa o nás nestaral a žili sme doslova ako Indiáni. Hrávali sme sa tam na partizánov, preskakovačku, schovávačku, chytali sme poľných zajacov alebo prepelice, ktoré sme piekli, skrátka bol to božský život.   
 
    Ako vždy príde nejaká novinka, tak prišla aj toto leto a to formou indiániek. Pri čítaní sme to hltali priam po stránkach, každý sa videl minimálne bojovníkom, ak nie náčelníkom nejakého indiánskeho kmeňa. A tak sa stalo, že z Tóna sa stal Veľký Býk, lebo bol najvyšší a najsilnejší, z Emila Ostré Oko, lebo veľmi dobre videl, Jano bol Rýchly Šíp, najrýchlejšie uteká. A tak sme dostali svoje nové indiánske mená podľa svojich schopností.
 
    Raz, keď sme prišli na pašu, Veľký Býk nám oznámil, že sa bude konať porada starších. Všetci sme boli ako vo vytržení, čo to vlastne bude. Posadali sme si na zem do kruhu, v strede sme mali kožušinu zo zajaca, ktorého sme predtým ulovili a zjedli, perie z bažanta a prepelíc. A porada sa začala. „Nakoľko sme tu všetci indiánski bojovníci, musíme zložiť prísahu vernosti a mlčanlivosti a na potvrdenie prísahy a mlčanlivosti vyfajčiť fajku mieru.“ Ústa sme mali otvorené, oči vyvalené, akoby nás niekto škrtil. To bola bombová správa. Prvý problém bol, kde vziať takú fajku, veď sme nevedeli, ani ako vyzerá. Na to vyhlásil Rýchly Šíp: „Môj starý otec má fajku, môžem ju doniesť.“ Ale Veľký Býk prehlásil: „Indiáni takú fajku nemajú, musíme to vyriešiť inak.“ „Ale ako inak?“ pýtali sme sa ostatní, „a aký majú Indiáni tabak?“ Nakoniec sme sa dohodli - nazbierame orechové lístie, natrháme trávy a vlasy z kukuričných klasov.
 
To všetko necháme usušiť a to bude pre nás indiánsky tabak. Fajku sme vyriešili tak, že sa donesú noviny, myslím, že to bola vtedy Pravda, do ktorej sme tabak zabalili a bude to náhrada indiánskej fajky. Každý bude mať svoju fajku, aby sa to nerozsypalo. A prípravy sa začali. Jedni išli zbierať komponenty na tabak a druhí spravili v kukuričnisku kruh, aby nás nebolo vidieť. Po strede sme dali kamene, kde malo byť ohnisko, nanosili dreva, na hrčatú palicu sme zavesili kožušinu zo zajaca a napichali perie z bažanta a prepelice – to bol akože totem. Už bol pomaly večer, zahnať kravy pomaly domov, tak sme sa rozišli. Do rána som nespal, čo sa mi hlavou rojili indiánske príhody. Už som sa videl, ako velím indiánskemu kmeňu.
 
    A konečne bolo ráno, pozháňali sme kravy. Každý mal pod pazuchou noviny a vydali sme sa k stretu našej indiánskej prísahy. Postarali sme sa, aby sa dobytok nerozbehol, skontrolovali sme stav tabaku, ako je vysušený a Veľký Býk rozhodol, že o 14.00 hodine bude zasadnutie rady starších aj s prísahou a vyfajčením fajky mieru. Od nedočkavosti sme očami tlačili slnko na oblohe k rýchlejšiemu postupu, takí sme boli nedočkaví.
 
    A konečne prišla 14.00 hodina. Vošli sme do kukuričniska, každý dostal prídel tabaku, zabalil ho do novín a vytvoril indiánsku fajku mieru. Veľký Býk zapálil oheň v ohnisku, ktorý sme včera pripravili, vstal a predniesol: „Prisahám rade starších a tomuto kmeňu vernosť a mlčanlivosť do konca svojho života. Tak prisahám. A na znak toho vyfajčím túto fajku mieru.“ A tak sme po ňom opakovali všetci ostatní. A potom pristúpil k ohňu, kde si zapálil slávnu fajku. Tak sme po ňom pristupovali každý k ohňu a zapaľovali fajky mieru. Samozrejme, pred tým sme si povedali, že fajku mieru vyfajčíme celú. Ale po pár ťahoch sme zistili, že to bude asi neuskutočniteľné. Veľký Býk sa choval statočne. Niektorí sme ťahali len tak ledabolo, ale on už mal polovicu vyfajčenú.  Vtedy som si všimol, že už začína žltnúť, ba až zelenieť. Nakoľko sme videli statočnosť Veľkého Býka a nechceli sme stratiť na dôstojnosti, začali sme poctivejšie ťahať, čo malo na niektorých veľmi zlé následky. S dvomi to švaclo o zem a začali vydávať podivné zvuky, ja som mal v žalúdku pocit, ako keby som v ňom mal ježka a začalo sa so mnou točiť celé okolie. Po ďalších pár ťahoch už nikto nestál, polovica ležala a tí statočnejší ešte kľačali. Mne sa podarilo akýmsi záhadným spôsobom vypotácať sa z kukuričniska von a zostal som hľadieť v nemom úžase: jedna krava sa vznášala vo vzduchu, ostatné kravy tancovali džajv alebo twist, vyplazovali jazyky a divno sa usmievali. Až po rokoch som zistil, že som bol vlastne prvý fetista.
 
   Lenže následky fajčenia premohli tento šok, znova to so mnou švaclo o zem, vyprázdnil som útroby žalúdka a pritom sa zavýjal ako stepný kojot. Neviem, ako dlho trval tento indiánsky ošiaľ, ale postupne sme sa zhromaždili a sedeli sme ako zbité psy. Každý bol zelenožltý, oči vyvalené a keby nám ešte niekto ponúkol fajku, tak určite zomrieme. Do večera sme pili už len vodu , potácali sme sa a ťahali sme sa s dobytkom domov. Aj noc bola ešte nepokojná, na jedlo som ani nepomyslel. Celá táto príhoda však mala jednu kladnú stránku – odvtedy som nefajčil a ani nefajčím a myslím, že ani polovica indiánskej partie.




autor: Jozef Novák - JONOVA
 
      
Návšteva
Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov. Kamarát Ľubo, inak veselá kopa, sa presťahoval do Bratislavy. Mal už dve malé deti, bývali v Petržalke v novom činžiaku na ôsmom poschodí. Krstní rodičia a ich deti pochádzali z malej dedinky na Orave na slovensko-poľských hraniciach.
 
    Vždy na Veľkú noc prinášali krstní rodičia pre krstňatá rôzne dary. Nakoľko vtedy neboli diaľnice, cestovali vlakom, autobusom, a tak cesta trvala trištvrte dňa. A hostiteľ Ľubo vymýšľal, čo zase vyvedie, aby sa nasmiali. A dostal perfektný nápad. Bytové jadrá boli vtedy z umakartu a v nich boli „štuplíky“. Keď sa štuplík vytiahol, vznikla malá dierka. Tak si všetko pripravil, aby sa dal štuplík ľahko vytiahnuť. Kúpil bombičku na plnenie plynových zapaľovačov a nedočkavo čakal, kedy príde deň návštevy.
 
    A vytúžený deň bol tu. Veľké zvítanie, deti obsmŕdali po taškách, aké dary im krstní rodičia priniesli. Niektoré deti už šibáky dostali popredu. A po takejto dlhej ceste sa treba osprchovať. A na toto Ľubo čakal. Ženu poslal ešte do neďalekých potravín dokúpiť nejaké veci, lebo potom obchod otvárali až o dva dni. Žene pribalil samozrejme aj deti. A krstní rodičia mohli odísť pod sprchu. Ľubo sa veľmi potešil, čo im pripravil. Pripravil si bombičku na plnenie zapaľovačov, pootvoril vchodové dvere a dvere na WC a začala sa realizácia plánu. Vytiahol štuplíky, vsunul hadičku do dierky po štuplíku a pomaly začal púšťať plyn do kúpeľne. Pomaly púšťal a púšťal plyn a už sa mu zdalo, že ho bude aj málo, keď vtom začul hlas krstného otca Mira: „Ty, mamina, necítiš plyn?“ A to Ľubo už vedel, že musí konať. Vytiahol bombičku, zasadil štuplík, úplne otvoril vchodové dvere a zakričal zmeneným hlasom z chodby: „Rýchlo opustite byty, hrozí akútne nebezpečenstvo výbuchu plynu.“ Vchodové dvere nechal otvorené a zakričal: „Ja už utekám!“ a schoval sa na WC. Tí dvaja vybehli ako Adamiti s ručníkmi okolo bedier priamo na chodbu. Ľubo nemeškal a zatvoril za nimi zvnútra dvere. Takže milí krstní rodičia zostali len s ručníkmi na chodbe. Krstnému otcovi došlo, o čo tu ide, ale Ľubo nemal ani najmenšiu vôľu ich pustiť dnu. Asi o desať minút sa vrátila žena z nákupu. Tá celá zhrozená, čo to zase vyviedol, ich pustila dnu. Ale Ľubo sa už stihol medzitým zabarikádovať na balkóne, lebo v tom afekte by ho bol asi krstný otec Miro vyhodil z ôsmeho poschodia. Až po dvoch hodinách a po niekoľkých prísahách , že mu krstný otec nič nevyvedie, otvoril balkón. Potom sa už len na tom zasmiali a do rána sa spili ako svadobné psy.




autor: Jozef Novák - JONOVA
 
      
Svadba ako remeň
V sedemdesiatych rokoch bolo asi najviac svadieb, lebo bolo asi najviac detí. A nakoľko som hrával v miestnej kapele, tak som skoro každý týždeň hrával na svadbe.
 
    Tak zase v jednu letnú sobotu sme mali svadbu. Musím ešte podotknúť, že my sme hrávali v obci, kde obec s podobným názvom bez jedného písmenka, bola vzdialená asi tridsať kilometrov a v strede medzi týmito obcami sa konala svadba. Mali sme svoje auto a prívesný vozík na aparatúru, ale ženích trval na tom, že nás dovezie on. Mal na to dodávku. Tak sme súhlasili.
 
    V sobotu ráno sme už čakali pred kultúrnym domom, až príde po nás auto. Prišiel Barcas, vodič zastal, stiahol okienko a spýtal sa: „Idete tam a tam hrať na svadbu?“ „Áno,“ odvetili sme a tak sme sa naložili. To, že v tej obci sa dnes konalo viacero svadieb, sme nevedeli. Taktiež sme netušili, že tento pán pozná iba našu obec. Vyložil nás pred svadobným domom, ženích bol niekde mimo. Zastali sme pred domom, sadli si za stôl a už sme si dávali guláš. Nakoľko som robil kapelníka, tak som poznal ženícha, lebo som s ním jednal. A keď prišiel k nášmu stolu mladý pár a dáma prehlásila: „A týchto kto sem volal?“, tak guláš zastal v hrdle a nie a nie ho prehltnúť. To bol ženích s nevestou. Už som vedel, že tu niečo nie je s kostolným poriadkom. Ale všetko sa vysvetlilo. Ešte sme im zahrali dve pesničky a išli o pätnásť domov ďalej. Nešťastný vodič sa znova vydal po hudobníkov, ale už do tej správnej dediny. Malý chlapec nás priviedol do správneho domu a mohli sme znovu spustiť hudobnú produkciu. Vybehol ženích aj s vodičom a prvá ich otázka bola, ako sme sa sem dostali. Všetko sme si vysvetlili, zasmiali sa a zase sme si dali svadobný gulášik. V ten deň sa konala v danej obci aj prehliadka poľovných psov a náš trombonista bol vášnivým poľovníkom a chovateľom. Takže ešte pred odchodom na miestny národný výbor odišiel so svojím psíkom na prehliadku a povedal, že do svadobného pochodu to stihne. A veru stihol, aj s poriadnou šou. To, že bol napoly oblečený do poľovníckeho obleku som ako-tak strávil. Ale keď sme boli asi sto metrov od svadobného domu a pribehol jeho pes, ktorý bol hneď medzi nami, hneď pred nami, to už bolo veľa. Pes asi tomu, komu bol zverený, ušiel a darmo sa ho majiteľ snažil odohnať, nič na neho neplatilo. Hudobníci pred svadobným sprievodom vlastne idú a išiel ešte aj pes. A aby toho nebolo málo, vždy keď sme začali hrať, pes tiež začal zavýjať, akoby nemému trhali nechty. Ľudia, čo stáli okolo, sa pozerali na svadobný sprievod a počul som z davu: „To je ale psia hudba.“ Myslel som, že ma „picne“. Konečne sme došli na národný výbor a majiteľ psa odpratal. Myslel som, že už to všetko skončilo. Ale máš ho vidieť! Svadobné veselie sa konalo na lazoch nad dedinou na polosamote. Všetko sa odohrávalo vonku na veľkom dvore, nakoľko bolo teplo. Prebiehali tam všelijaké hry, ktoré sme dovtedy nepoznali. Z ničoho nič vyskočil jeden starček asi sedemdesiatpäťročný a zakričal: „Kto chce s mojou ženou tancovať, musí dať sto korún!“ A to sme sa potešili, lebo dovtedy sme hrali ako o dušu, lebo, kto by chcel tancovať so starou ženou. No nastal pravý opak, lebo všetci chceli tancovať s jeho ženou a tak pred nevestu na tanier dávali sto korún. Takéto a podobné hry trvali až do rána do štvrtej hodiny. Vtedy som hral na trúbku a večer už o deviatej  hodine som mal pery ako Patrik Lumumba. Po skonštatovaní, že takýto nápor nemôžeme vydržať, rozhodli sme, že vždy časť kapely počas hier bude odpočívať, aby sme to vydržali. Ráno o štvrtej hodine starejší zavelil: „Ide sa spať!“ To bolo vykúpenie. Zuby ma boleli, akoby mi začali rásť. Zaľahol som na kôpku sena a okamžite som bol mŕtvy, tak ako všetci ostatní.
 
    Ráno o ôsmej som zrazu započul veľký krik – na dvore poobliekaných všelijakých maškarád, pomaľovaných a divadlo sa začalo znova. Maškary predvádzali svoje kúsky, niektoré veselé, niektoré menej veselšie. Jedna maškaráda prišla na koze menom Stepný kamzík až k mikrofónu. Vtedy sme mali ešte zosilňovače Mono 50 a Mono 70 a stávalo sa, že boli opačne zapojené zásuvky a fáza sa dostala na kostru. Tak to bolo aj teraz a nikto si to nevšimol, nakoľko sme neboli spojení so zemou. Vtedy sme mali nové mikrofóny značky Tomsil. Dotyčný zobral mikrofón zo stojana, rozprával vtipy a stále sedel na koze. A tak nám rozprával vtip a podotkol: „Aj môj Kamzík vám to môže dosvedčiť,“ a priložil mikrofón ku koze. Vtom sa z reproduktora ozvalo veľké „bééééééé“ a koza odkväcla na zem. Ťahal ju za rohy, nadvihol hlavu, nič nepomáhalo. Bolo po koze. Ale všetko sa veľmi rýchlo vyriešilo. Pod prístreškom na kravy zavesili kozu, odrali ju, my sme im pri tom hrali a o dve hodiny sme už jedli kozľacinu.
 
      V pondelok o jednej hodine nad ránom sme sa konečne dostali domov. Žena mi neverila, že sme tak dlho hrali na svadbe a celý deň som sa nemohol chytiť predných zubov. To bola fakt svadba ako remeň.




autor: Jozef Novák - JONOVA
 
      
Zahraničná cesta
Okolo roku 2000 som bol zástupcom jedného zamestnávateľského zväzu a z tejto pozície sme navštevovali obchody a radcov na veľvyslanectvách, aby sme zistili, aké získali poznatky o podnikaní, investovaní a kontaktoch v danej krajine.
 
    A tak v roku 2001 sme išli štyria zástupcovia do Dánska, Švédska a Fínska. Boli sme známa partia, takže už na letisku bola šou. Spoločnosťou SAS sme leteli do Mníchova a nakoľko let meškal, let z Mníchova do Kodane bol už fuč. Tak  sme vyše dvoch hodín čakali bez toho, aby sme vedeli, čo bude, kde budeme spať, či pôjde náhradné lietadlo... Dvaja z nás vedeli perfektne po anglicky, ale báli sa aj ústa otvoriť. Nakoľko už bolo 19.30 a my sme mali byť už v Kodani, videl som, že situácia je veľmi vážna. Niekoľkokrát som ich poslal k informačnému centru informovať sa, ale vždy prišli s tým istým výsledkom – máme čakať. Po spomínanej dobe 19.30 mi došla trpezlivosť, došiel som k informačnému centru a spustil som svojou chudobnou nemčinou a spravil som taký povik, že prišla až sama šéfka. Títo moji spolubojovníci sa schovali ako krty. Šéfke letiska som ukázal naše letenky, ihneď pochopila, že problém je na ich strane. Spýtala sa, kde sú ostatní, takže pomaly už vychádzali ako hrdinovia. Posadila nás k baru, každému vyplatila po 20 eur s tým, že o chvíľu príde asistentka, ktorá sa o nás postará. A aj sa postarala. Poukážky v bare sme hneď minuli, ale našťastie prišla asistentka, ktorá nás odviedla do hotela, v ktorom sme mali spať. Povedala nám, že ráno poletíme o 7.30 lietadlom do Kodane a príde po nás služba. Asistentka nás zaviedla do hotela, kde sme išli cez letiskové priestory asi desať minút, dostali sme kľúče, asistentka sa s nami rozlúčila a my sme išli na izby. Keď sme otvorili dvere, každý z nás zostal stáť v nemom úžase – samý mramor, no skrátka izby pre šejkov. Dole reštaurácia, kde sme mali jedenie, pitie, bola otvorená celú noc a výber jedla a pitia každého druhu. Najedení a uspokojení aj po pitnej stránke sme si išli zaľahnúť. Ráno prišla po nás služba a jeden z nás sa náhodou dostal k cenám izieb. Boli sme prekvapení. Keby po nás poslali šesťmiestne lietadlo, bolo by to omnoho lacnejšie ako cena izieb. Potom už všetko fungovalo s nemeckou presnosťou, letušky vedeli, o koho ide a usadili nás v lietadle na svoje miesta. A to si šéfka letiska zle vysvetlila moje vystúpenie na letisku, pre nás síce dobre a usadila nás niekam  medzi vládnu delegáciu. A tak pred obedom sme už boli ubytovaní v hoteli v Kodani pri hale Tivoli, odkiaľ bol krásny výhľad  na hlavnú ulicu, ktorá sa tiahla až k moru. Navštívili sme veľvyslanectvá, pár zamestnaneckých zväzov a už bol večer. Tak sme vyrazili do ulíc Kodane. Nakoľko bol posledný októbrový deň, bolo už chladnejšie a skoro tma. Kodaň je fádna, čo sa týka farieb. Zastavili sme sa v pár krčmách na pivo a išli sme ďalej po hlavnej ulici. Boli tam rôzne pouličné fast foody, ktoré ponúkali hranolčeky, morské živočíchy a nám najviac chutilo                        Každý si dal dvakrát. Ako sme tak išli dole ulicou, sem-tam hral niekto na gitare, klobúk pred sebou, jeden hral na saxafóne. Bolo to skôr kvílenie ako hranie. Dole som započul harmoniku. „Tam hrá niekto od Trenčína,“ poznamenal som. „Ako to vieš?“ hneď skočili do mňa kolegovia. „Opýtame sa.“ Tak sme podišli k nemu. Stál vo výklenku a hral rôzne slovenské pesničky. Podišiel som k nemu: „Ty si od Trenčína, však?“  A on: „Z Bošace a ťahaj do riti.“ A bolo vybavené. Došli sme až k prístavu, odkiaľ išla loď do Malmö asi trištvrte hodiny. To nás zaujalo, nakoľko posledná loď išla z Malmö po polnoci, čo sme hravo stíhali. Tak sme si kúpili lístky a za hodinu sme už aj boli na mieste. Musím povedať, že to bola celkom iná krajina – veselá, farebná a plná života. Poprechádzali sme sa po Malmö, dali si švédske pivo a vrátili sa na loď. Lenže sme sa nepozreli, na akú loď vlastne nasadáme. Táto loď bola chudobná, hliníkové stoly a stoličky a bar hneď pri sedení. Ešte sme poriadne ani nesedeli, už sme mali na stole pivo a štamperlík. Pozreli sme sa po sebe, kto to objednal. Pozriem sa k baru, tam barman točí tri pivá naraz a čašník  s čašníčkou behajú po rajóne ako o život. V prvom rade som si myslel, že je to zadarmo, lebo všetci pili ako o život. Potom sme pochopili, o čo ide, ale to už bolo neskoro, loď bola na mori. Ja som vypil horko-ťažko dve pivá a dva štamperlíky, jeden kolega vypil asi o jedno viacej, ostatní menej. Čašník nám dal patrične najavo, akú mal z nás radosť. Po pristaní v Kodani asi polovičke cestujúcich museli pomáhať, aby boli schopní opustiť loď.
 
    Rýchlo sme sa pobrali na izby, lebo ráno sme pokračovali letecky do Helsínk. Mali sme tam obdobný program a večer sme išli na najväčšiu diskotéku v Helsinkách. Niektorí čašníci mali čierne zuby, z iných zas tiekla čierna krv. Až potom sme pochopili, že je Halloween. Diskotéku sme opúšťali až nad ránom a hneď sme mávali na taxi.  Lenže žiaden nám nezastal, lebo na druhej strane stál veľký zástup, ktorý nečakal na MHD, ale tiež na taxi. Všetci nám ukazovali, že sa máme zaradiť a prikladali prst na ústa a ukazovali nám, že máme byť ticho. Zvláštna krajina.
 
    Ráno asi o ôsmej hodine som sa prebudil a zistil som, že v hoteli je k dispozícii aj sauna. Kolegovia ešte vyspávali, tak som vybehol do sauny, kde bol hneď aj bar a rozkázal som si doniesť do sauny pivo. V saune sedel ešte Japonec a Ukrajinec, to som zistil ,samozrejme, až neskôr. Čo ma prekvapilo, bola nízka teplota v saune, iba šesťdesiatpäť stupňov. Zobral som naberačku, polial som kamene na piecke, skoro to ani nezasyčalo. Tak to som si povedal, že nie a nastavil som teplotu na deväťdesiatsedem stupňov. Keď už bolo asi osemdesiatpäť stupňov, Ukrajinec to vzdal a zdrhol. Keď už bola teplota cez deväťdesiat stupňov, zobral som vedro a vylial som všetku vodu na rozohriatu piecku. Vyletela para a zmizol aj Japonec. Potom som si zobral pivo a ešte pol hodiny som tam relaxoval. Super.
 
    Potom sme išli navštíviť fínsky parlament, televíziu, nákupné centrum. Všetko bolo v podstate v centre Helsínk. Poobede sme navštívili prístav, kde bolo aj spracovanie rýb, bol tam príšerný smrad. A večer znova do ulíc. Zbadal som veľkú pizzériu, možno aj pre dvesto ľudí. Bola plná  a tam, kde je veľa ľudí, aj dobre varia. Tak sme tam „zaparkovali“. Objednali sme si, pojedli a v podstate prišiel čas aj na WC.  Tak sme sedeli, že nebolo vidieť, kde vlastne je. Jeden z nás, čo si rád vystrelí, to zistil. A tentokrát som sa mal stať jeho obeťou ja. Aj sa stalo. So mnou sa vážne rozprával, im ukázal, kde je WC a ja som tomu nevenoval pozornosť. Oproti bola presklená stena a lietacie dvere. Mal som čierne lakovky na vyššom opätku a po niekoľkých fínskych vodkách, som bol riadne naladený. Hovorím: „Idem na WC,“ a on: „Vieš, kde je?“ Hovorím: „Nájdem“, a on: „Tam je, oproti.“ Ja, ako veľký šoumen, prišiel som k dverám, kopol som do nich a vošiel som do miestnosti. Tá sa ale zďaleka nepodobala na WC. Na jednej strane stál kuchár a keď ma zbadal, zbledol. Asi som vyzeral veľmi divoko. Pred sebou mal mačetu na mäso a v očiach strach, akoby mu išlo o život. Ďalší skočil do kúta a z očí mu kričalo: „Mňa nie, mňa nie!“ Ešte, aby som mal istotu, bola tam taká užšia chodba, tak som sa tam pozrel. Bola tam dievčina, ktorá umývala riad. Mal som taký dojem, že jej stáli aj vlasy. Vtom mi došlo, že som mu naletel a so slovami „Sorry, sorry“ som pomaly opúšťal priestor. Keď som naspäť vošiel do reštaurácie, polovička hostí sa rehotala, akoby im za to platili. A čašníčka sedela na zemi opretá o stenu  a slzy sa jej gúľali po tvári a rehotala sa ako divá. Už som ani WC nehľadal, vydržal som až na izbu.
 
       Aj takéto sú moje skúsenosti zo služobnej cesty.




autor: Jozef Novák - JONOVA
 
      
Zájazd
Bolo to za čias reálneho socializmu, začiatkom 80-tych rokov. Vtedy existovalo po dedinách a mestách množstvo spoločenských a záujmových organizácií, a tak u nás fungoval Zväz žien, záhradkárov, požiarnikov, športovcov ... Tí istí ľudia boli aj v niekoľkých organizáciách. A tak  pri jednom zasadnutí  takejto organizácie sa zrodil plán na konanie spoločného 3-dňového zájazdu po českých mestách. Rozhodnutie padlo v polovici júla, v čase prázdnin. Nakoľko z našej obce bolo niekoľko vodičov z vtedajšej  ČSAD a súčasne bol aj členom organizácie, dostal za úlohu vybaviť náležitosti ohľadne dopravy. Behom dvoch dní bol dostatočný počet záujemcov o tento zájazd. Keď som si prečítal zoznam, tušil som, že budú so zájazdom aj dajaké problémy. Musím povedať, že tam boli zastúpené asi všetky vekové kategórie.
 
    A tak prišiel vytúžený deň a my sme čakali pred obecnou krčmou, kde bol väčší priestor, na autobus, ktorý nás mal 3 dni voziť po plánovanej trase. Odchod bol naplánovaný na piatok  na 6.00 hod. Musím povedať, že niektoré partie boli riadne vybavené. Množstvo alkoholu, ktorý jednotliví členovia zájazdu mali,  by stačilo na 100-člennú svadbu. Hovorím kamošovi  Peťovi: “Z tohto nič dobré nečouhá.“  Ako pred šiestou jednotliví účastníci zájazdu prichádzali, tak hneď boli prípitky na uvítanie. Nakoľko autobus meškal už vyše pol  hodiny, mnoho členov zájazdu vyzeralo ako keď je svadba v najlepšom prúde. O 6. 45 prišiel konečne autobus a vodič autobusu pri nás zastal a spýtal sa: „To ste to vy, koho mám viesť na daný zájazd?“  Hovorím mu, že áno a on na to: „Vy vyzeráte už tak, ako keby ste už aj prišli.“ Hovorím mu: „To je to vaše meškanie.“ Mával som rukou a hovorím si: „Oni by to aj tak po ceste dohnali.“ A tak sme vyrazili na Brno a naša prvá zastávka bola na diaľnici U deviatich krížov.  Keď nás zbadali čašníci, tak sa pýtali, či ideme na sobáš alebo už zo sobáša. Splietli si nás so svadbou. Niečo sa pojedlo a popilo a hybaj do Dvůr Králové na Safari. Na mieste sme boli okolo 13.00, autobus zaparkoval, vedúci zájazdu rozdal lístky a každý si išiel po svojom. Väčšina si sadla na terasu, objednala pivo, kávu. Zabudol som povedať, že sme mali medzi sebou aj jedného maskota, ktorého sme prezývali „smrťák“. Ten vypil 10 pív, než ja som zjedol polievku. Vážil 40 kg aj so zimnou výbavou. Musím povedať, že niektorá zver sa pohybovala po areáli voľne a rovno pred nami boli dve väčšie korytnačky a zrovna si povedali, že zabezpečia rozmnožovanie svojho druhu. Keď to zbadal „smrťák“, zrúkol tak, že Nemci, ktorí tam sedeli, začali v tú ranu rozumieť češtine. „“Chalani poďte sem, korytnačky si to rozdávajú!“ V tom momente, tam bola taká kopa ľudí, ako keď Mikuláš rozdáva darčeky. A takýchto nápadov, mal tento náš maskot viacej, ako keď volal ženy k slonom, aby ich pohladili alebo že im chytí zebru a môžu si zajazdiť. Okolo piatej sme ukončili návštevu Safari a hup ho do Hradca Králové, kde bol zase rozchod asi tak  hodinu. Už sme mali dávno odchádzať a dvoch účastníkov zájazdu, jedného hasiča a „smrťáka“, nikde. Asi po pol hodine meškania prišlo auto VB, vysadilo spomínaných dvoch delikventov a nejaký nadporučík povedal nášmu vedúcemu zájazdu, aby sme okamžite opustili mesto. Ani sme sa nepýtali na dôvod, radšej sme nasadli a odišli. Samozrejme nám to nedalo a pýtali sme sa dotyčných, čo sa stalo. Títo páni chodili po meste a obťažovali okoloidúcich, aby si dali záhorácke čučo, čo vzbudzovalo samozrejme pohoršenie a vrcholom bolo, keď na svetelnej križovatke, začali meniť cestné pravidlá a presvedčovali chodcov, že červená sa zmenila na zelenú. Bránili chodcom prejsť na zelenú a nútili ich prejsť cez prechod na červenú. V tom ich zbalila hliadka a výsledok bol ten, že sme museli opustiť mesto. Tak sme dorazili na nocľah do penziónu pri Prahe. Samozrejme už bolo po večeri, lebo sme došli neskoro, tak nám dali len nejaké párky. Ubytovali sme sa a čakal som, čo bude. Chlapci robili strašný humbuk a šípil som, že zase niečo vyvedú. Po večeri sa išlo do baru, chlapci dali na stôl 23 l demižón vína a šou sa začala. Bola tam aj nejaká miestna country kapela, ale tú sme hne*ď zrušili a spievali si svoje. Mladší sa presunuli k hraciemu automatu a nič iné nerobili, len si chodili meniť peniaze na koruny, aby mohli hádzať do automatu a programovať pesničky. Po dlhšej dobe zrejme jednému z futbalistov došla trpezlivosť a pätičkou zasadil hracej skrini taký úder, že hrala v jednom kuse, neviem podľa akého výberu,  bez vhadzovania korún, takže ráno o 4.00 sme museli vytiahnuť zo zástrčky, aby prestala hrať. Ja som vtedy s obľubou píjaval víneu , ktorú aj tu mali. Tak som išiel po niekoľkýkrát po víneu a kávu. Mladá čašníčka sedela pri bare, mala taký divný výzor. Hovorím jej: „Tri vínei a dve kávy.“ A ona nič. Hovorím druhý raz a zase nič. Tak som jej zamával rukou pred očami a čuduj sa svet, ona zase nič. Na to futbalisti Marián, ktorý neskôr reštartoval hudobnú skriňu, hovorí: „To máš zbytočné, je mimo. Dali sme jej čuča a nezvládla to.“ Tak som si zobral vínei a išiel som si sadnúť k svojmu stolu. Všade po chodbách naši chlapci robili poriadny rozruch, videl som, že personál má toho plné zuby a nakoniec sa všetko ustalo a išlo sa spať. Po raňajkách, na ktorých nás nebola ani polovica, sme išli smerom niekam na južne Čechy, kde bol celkom už kľud, lebo väčšina bola po včerajšku unavená a dospávala. Večer sme sa znova vrátili do penziónu a čo cez deň bol kľud, sa väčšina snažila večer dohnať. To, čo sa dialo, bol už hotový horor. Asi okolo 22.00  v bare, keď už bol a väčšina podružená, mladí športovci vyhodili z izby skriňu z prvého poschodia s tvrdením, že oni ju v izbe nepotrebujú. Po veľkom rachote z nej zostali len triesky. Na to vybehol nejaký mladý chlapík, ktorý tam bol so ženou aj s dieťaťom a dôrazne žiadal, aby sme sa chovali ticho, lebo už je po desiatej. To ale nemal robiť, lebo mu hneď vysvetlili, že keď chcel spať, tak mal zostať doma, lebo môže dopadnúť ako tá skriňa. Ďalší sa dobýjal do cudzej izby a tvrdil, že mu ju odsadili, samozrejme, že to nebola jeho. Myslím že, tí vnútri boli na maximum vystrašení. Akoby toho nebolo dosť, „smrťák“ sa obliekol do kostýmu kostlivca, toto oblečenie používal, keď sme pochovávali basu na Fašiangy. Ani vo sme by mi nenapadlo, že si ju zoberie aj na zájazd. Potom neviem ani ako, niekto prehlásil, že v neďalekom lesíku je pivová párty. Samozrejme, že sme sa tam vybrali. Čapovalo sa tam pivo, bola tam diskotéka, za pol hodiny „smrťák“  už čapoval. Pýtam sa chalanov: „Ako to dokázal?“ Dal stávku, že kto rýchlejšie vypije pivo, ten bude čapovať, len tí nevedeli, akého majú konkurenta. Lež ten Čech vypil jedno pivo, on vypil dve a pol a bolo rozhodnuté. No ostudy sme tam narobili minimálne na tri generácie.. O štvrtej nad ránom sme zase ukončili svoje ekcesy a išli sme spať. Ráno sme sni neraňajkovali a namiesto o 8.00 sme vyrážali až o10.00.  Na tú rozlúčku nezabudnem do smrti. Vedúca, taká mladšia robusná pani, stála s celým personálom pred penziónom, počítala, či sme všetci nasadli a prosila vedúceho zájazdu, aby jej sľúbil, že už sa viac nevrátime. To jej kľudne sľúbil, bo sme boli finančne na dne a odišli sme. Cesta pomerne kľudne ubiehala, smiali sme sa na príhodách, už nebolo ani čo piť. Občas sme sa zastavili v motorestoch. Okolo šiestej večer niekto zahlásil: „Ideme do sklípku!““ Nikto sme sa nerozhodovali, tak nebolo ani o čom hlasovať, tak sme boli v sklípku, Okrem nás a personálu tam nebolo ani nohy. Už okolo siedmej sa to začalo plniť a my sme znova začali robiť šou. Boli tam dlhé drevené stoly a lavice, tak sme si sadli za jeden, maximálne za jeden a pol stola celý zájazd. Pekne sme to tam rozšoupli, asi okolo ôsmej večer prišla si 20-členná skupina nemeckých študentov. Keď sme sa tak bavili, pri hudbe sedela asi 70-ročná tetka v dobovom moravskom kroji a „smrťák“ ju vyzval do tanca. Myslím, že hudba hrala vtedy nejaký valčík, len on si rozkázal polku. Po chvíľke hrania im vraví: „U nás sa hrá polka rýchlejšie.“ A tak hudba pridala. V tom „smrťák“  tetku tak rýchlo zatočil, že jej vyleteli umelé zuby z úst. Myslel som, že nemeckí študenti zomrú od šialeného smiechu. Samozrejme, aj my sme sa smiali. Tetka išla na štyri a hľadala po kútoch zuby. A „smrťák“ jej dal k tomu zahrať nejakú pomalú pesničku. Po pol noci sme sa vrátili domov, to už nebolo ďaleko od nás, niekde na pohraničí a väčšina z nás ešte ani v pondelok nešla do roboty. To bol zájazd, kde bola zábava a ostuda v jednej ruke.




autor: Jozef Novák - JONOVA
 
      
A čo úsmev milá deva
Bolo to raz v deň májový zazrel som dievča pekné bez viny
 Suknička čierna nad kolená úsmev nevinný skrátka panna

Vravím jej slečna ešte niečo no predsa úsmev to je ono
 Začervenala sa pohľadom nevinným odcupitala dole k nim

K ostatným čo s ňou boli v kúte je počuť chichot milí,
 Určite vravý to ten menší špási si robí ale je milí

Do očí hľadel hlboko bolo jej s toho bársjako
Neskôr sa spýtal bozk či môže dať že skúsil by byť len kamarát

Kamarát taký čo pobozká a stisne  nech zobudie sa v nej lásky vášne
A ona na to len prikývne veď bozkať hladiť je jej príjemné

Po čase rozhorel sa lásky cit och Bože to nejde zastaviť
Zasiahlo to už celé telo a srdce to to riadne stislo

Na parkovisku hrkútali si pekne a bolo že im spolu krásne
Zabudli na vek na starosť veď mali lásku  Teba Mňa

Oboch ich láska pohltila srdcia im celkom opantala
Keby však on vedel čoho čaká možno by nikdy nepovedal

„ A čo  úsmev milá deva“




autor: Jozef Novák - JONOVA
      
Pýtam sa

Pýtam sa prečo je na svete viacej zla než dobra
Pýtam sa prečo víťazí zlo nad dobrom

Pýtam sa ľudia prečo nechránite dobro
Pýtam sa prečo prečo prečo
 
 
Vari ľahostajnosť už niečo vyriešila
Vari nezáujem nepriniesol už dosť zla
 
Vari slepota Vás celkom opantala
Vari vari vari je to tak
 
 
Spametajte sa už ľudia je veľa toho čo nám hrozí
Máte deti vnukov to vám na nich nezáleží
 
Každý na seba len hľadí, peniaze majetky je to čo ho trápi
 Tam hore si však nič nevezmeme,tam len s knihou dušou pôjdeme
 
 
O tú knihu dušu starajme sa viacej
 Čo vnej bude či dobra či zla viacej
 
To čo zanecháme Tým tu po nás
A či vzpomínať si budú na nás
 
 
Vzpomínať v dobrom s úctou láskou trocha
Aj to by mal byť zmyseľ života
 
Bojím sa už to nestihneme
 A veľa zla za sebou zanecháme   




autor: Jozef Novák - JONOVA
      
Srdcový vánok

     Posielam Ti tichý vánok
    Po ňom pár slov ako dárok
      a Keď k Tebe priletia
      nech Ťa nežne oslovia
      nech Ťa veľmi potešia
 
 
    Každé slovko v tejto básni
     je len o tom čo je v srdci
   v srdci Tvojho kapríka
     čo láskou k Tebe oplýva
     láskou čistou,nežnou,jemnou
     čo ho drží tu nad vodou
 
 
   V tomto svete neprajnom
    keď láska je skôr príťažou
    láska je však ten dar veľký
    je to dar a nie tovar
    preto ho vždy v srdci chovaj
    až Ti bude najhoršie
  vedz že kaprík pri Tebe je




autor: Jozef Novák - JONOVA
      
počítadlo.abz.cz
Created with WebSite X5
Návrat na obsah